Olivovníky

Nakladatelství
GALÉN

 

 

Zaujal vás některý z titulů? Kliknutím na tlačítko OBJEDNAT se dostanete do internetového knihkupectví Lékařský kompas!

Knihkupectví Lékařský kompas

 

Nový populár
Šafrán

Přemysl Houda

Šafrán

Kniha o sdružení písničkářů

Ohlasy

Spolok voľne bežiacich koní

Hutka, Merta, Třešňák a ďalší členovia Šafránu dokázali, že aj v nastupujúcej normalizácii 70. rokov a napriek odporu ŠtB sa podarilo aspoň načas vytvoriť slobodnú pesničkársku scénu.

„Na predstavenia Vlastimila Trešňáka chodia vraj pravidelne Tatarka, Havel, Kohout a ďalší disidenti, čo je pre študentov akousi druhou rovinou ich záujmu a účasti na koncerte,“ píše sa v jednom zo spisov Štátnej bezpečnosti, ktoré sa zaoberajú pôsobením pražského pesničkárskeho združenia Šafrán. Práve obsiahla dokumentácia ŠtB je jedným zo zdrojov, z ktorých pri zostavovaní knihy Šafrán čerpal jej autor Přemysl Houda.

Rozlúčka v Pezinku

Kniha pozostáva z niekoľkých častí. V tej prvej historik Houda zhromaždil a do celospoločenských súvislostí zasadil veľké množstvo cenných faktov, ktorými dôkladne opísal kultúrno-politickú situáciu v Československu 70. rokov. V nej pôsobil Šafrán ako zjavenie, keď v nastupujúcej normalizácii dokázal, že aj v časoch pre mnohých dnes už nepredstaviteľných sa dala vytvoriť slobodná umelecká scéna.

Šafrán sa stal ostrovčekom slobody už vtedy, keď sa tomu ešte ani tak nehovorilo, a ako taký sa musel stať aj objektom ŠtB, ktorá sa výrazne podpísala pod ukončenie jeho existencie po piatich rokoch, v roku 1977. Pravda, presný dátum jeho vzniku a zániku neexistuje, tak ako neexistovalo ani žiadne oficiálne členstvo v tomto zoskupení. Paradoxom je, že práve v tom roku sa podarilo všetkým hlavným členom Šafránu vystúpiť na „slovenskom Woodstocku“, dvanásťhodinovom open-air festivale v Pezinku.

Pesničkári Dylanovho typu

Kľúčoví členovia združenia, organizačne vedeného Jiřím Pallasom, boli Jaroslav Hutka, Vladimír Merta, Vlastimil Třešňák a Vladimír Veit, napĺňajúci známu dobovú definíciu folkera. Jeho klasický obrázok pozostával z pesničkára Dylanovho typu - spevák s neškoleným hlasom, ktorý sa sprevádza na gitaru prípadne fúkaciu harmoniku, s repertoárom od ľudoviek až po vlastné skladby. K zakladateľom sa radia aj Petr Kalandra, Oskar Petr a Zuzana Michnová, tvoriaci neskôr folkrockovú skupinu Marsyas, postupne Šafránom prešla ešte zhruba desiatka ľudí vrátane slovenskej pesničkárky Zuzany Homolovej. Pod hlavičkou Šafránu všetci vystupovali samostatne i v najrôznejších kombináciách, „členstvo“ bolo vlastne len istým druhom označenia a spriaznenosti.

Komplikovaný vzťah s undergroundom

Autor venuje pomerne veľký priestor vzťahu pesničkárov a hudobného undergroundu stelesňovaného najmä kapelami Plastic People a DG 307. Ten vzťah nebol zďaleka ideálny, hoci na oboch stranách išlo o túžbu po pravdivej a ničím neobmedzovanej výpovedi. (Hutka: „Hranie som nebral ako zápas s hlúpym režimom, ale ako nájdenie iného zmyslu života.“)

Underground vyčítal pesničkárom ich snahu po verejnom hraní a pristupovanie na kompromisy. „V tom šíleným smutku, hraju si na Hutku,“ ironicky spieval kedysi Svatopluk Karásek. Na obranu Šafránu treba povedať, že to neboli kompromisy, ale vyhľadávanie a využívanie medzier vo vyhláškami zošnurovanom kultúrnom priestore. Časom však, najmä po podpísaní Charty 77 niekoľkými členmi Šafránu, prichádzalo k zbližovaniu oboch „táborov“ navzájom i s intelektuálskym filozofickým a literárnym disentom.

Mnohých z nich skôr či neskôr spojil aj osud nedobrovoľných emigrantov.

Dialógy po tridsiatich rokoch

Najrozsiahlejšiu časť knihy tvorí množstvo archívnych fotografií, plagátov, obalov platní a reprintov článkov z dobovej tlače, ktoré dodávajú publikácii atraktívnu vizuálnu podobu.

No z obsahovej stránky by bolo užitočnejšie venovať časť tohto priestoru výňatkom z niektorých zásadných recenzií a hlavne piesňovým textom, ktoré sú primárnou stránkou folkovej výpovede.

Naopak, nesmierne cenná je podrobná diskografia a bibliografia. Žánrovú rozmanitosť knihy zvýrazňujú aj rozhovory po tridsiatich rokoch s členmi združenia.

„Šafrán bol spolkom voľne bežiacich koní, pre ktorý bolo výhodné mať jeden názov, jedno logo, jeden typ plagátov a jeden spoločný typ publika,“ hovorí dnes Vladimír Merta.

Alexander Balogh, SME, 9. dubna 2009, 09.04.2009


ZPĚT